Za predsedu Národného súdu v Bratislave vymenovalo Predsedníctvo SNR JUDr. Igora Daxnera. Za prísediacich boli vymenovaní: Pavol Polák, Ľudovít Benada, Ján Demjan, Šimon Struhárik, Andrej Pátek a Jozef Štaudinger (od 13.12. 1946 Štefan Gažík). Za žalobcov boli vymenovaní právnici: Dr. Ľudovít Rigan, Dr. Juraj Šujan, Dr. Michal Gero a od 1.apríla 1946 aj Dr. Anton Rašla. Obhajcami v tomto procese boli Dr. Ernest Žabkay a Dr. Grečo.
Pojednávania sa konali vo veľkej sieni Justičného paláca v Bratislave na Záhradníckej ulici. Celý proces s obžalovaným Jozefom Tisom bol od začiatku politickým procesom a bol poznačený Benešovým výrokom: „Tiso musí visieť!“ Tisov obhajca Dr. Ernest Žabkay spomína na proces takto: „Daxner mi nepovolil ani nahliadnuť do súdnych spisov. Uviedol, že mi to umožní až v poslednom týždni pred termínom hlavného pojednávania, ktorý určí čo najskôr. To všetko boli závažné porušenia zákona v neprospech obžalovaného... Predseda Národného súdu určil termín hlavného pojednávania na 2. december 1946. Obžalobu mi doručili 19. novembra 1946. Takto nebola zachovaná ani 14-denná lehota od doručenia obžaloby do termínu hlavného pojednávania určená zákonom. Obžaloba bola veľmi obsiahla, mala 213 strán, ostatný spisový materiál bol ešte obsiahlejší, mal niekoľko tisíc strán. To všetko nebolo možné ani prečítať a prerokovať s obžalovaným, žiadal som preto, aby súd pojednávanie odročil, môj návrh však Dr. Daxner zamietol.“
V podobnom duchu sa nesú i ďalšie spomienky Tisových obhajcov. Daxner, ktorý v septembri 1946 navštívil prezidenta Edvarda Beneša a prerokoval s ním proces proti Tisovi ako aj to, či pri rozsudku bude udelená milosť, nijako neskrýval svoju nenávisť voči Jozefovi Tisovi. Sústavne porušoval právne predpisy o konaní a nezdržal sa ani podráždených výrokov proti obžalovanému i jeho obhajcom. Rovnako si dal záležať, aby mu pobyt vo väzení dostatočne strpčil: nedovolil Tisovi ani raz za rok spoveď, zakázal mu účasť na väzenskej omši v nedeľu a vo sviatky, zhabal poznámky prípravy obhajoby a príbuzným nedovolil, aby mu nosili cez prestávky desiatu – pričom obžalovanému Machovi to bolo dovolené.
Celý proces trval (po odrátaní prestávok v konaní) 171 dní. V prvých dňoch rozhlas vysielal priebeh procesu o ktorý mali obyvatelia Slovenska živý záujem. Keď sa ukázalo, že Tisové odpovede na podráždené a miestami prihlúple otázky sudcu Daxnera sú tendenčné, rozumné a že získavajú na Tisovu stranu čoraz viac ľudí, tak na zásah Klementa Gottwalda z Prahy u Dr. Gustava Husáka bolo vysielanie zrušené.
19. marca 1947 po odznení záverečných prejavov bolo pojednávanie odročené a rozsudok vyhlásili až 15. apríla 1947. Rozsudok bol značne rozsiahly, mal 233 strojom písaných strán. Nakoľko obhajoba očakávala, že rozsudok bude vynesený v neprospech obžalovaného, v dostatočnom časovom predstihu pripravila žiadosti o milosť. Po prečítaní rozsudku sa predseda senátu opýtal odsúdeného Jozefa Tisa, či žiada o udelenie milosti. Tiso odpovedal, že obhajcovia v jeho mene už požiadali prezidenta republiky o udelenie milosti. Okrem prezidenta bola táto žiadosť zaslaná i vláde ČSR, ministrovi spravodlivosti, predsedníctvu SNR a povereníkovi SNR pre spravodlivosť.
17. apríla 1947 laický člen senátu Národného súdu Ľudovít Benada oznámil Ernestovi Žabkayovi, že prezident republiky žiadosť o milosť zamietol. Sám o tom píše: „Nechcel som, aby sa to Tiso dozvedel zo strohého vyhlásenia Benadu a podarilo sa mi túto správu oznámiť mu polohlasom. Dokonale sa ovládal a iba poznamenal: Zamietol, no dobre! Benada čítal enunciát rozsudku, pričom nevedel rozlúštiť niektoré cudzie slová a komolil komplikovanejšie vety, mýlil sa a celý akt vyznieval trápne. Potom prečítal rozhodnutie prezidenta o zamietnutí žiadosti o milosť a spýtal sa odsúdeného na posledné želanie. Súčasne mu oznámil, že v nasledujúci deň ráno 18. apríla 1947 o 5. hod. bude popravený obesením. Tiso odpovedal, že si žiada spovedníka jezuitu, potom, po krátkom zaváhaní sa opravil a vybral si kapucína. Zároveň vyslovil želanie, aby bol pochovaný podľa cirkevných obradov v Bánovciach nad Bebravou. Na Benadovu otázku, či si želá návštevu príbuzných odpovedal áno."
O 20. hodine toho istého dňa sa s odsúdeným naposledy stretli jeho obhajcovia: Dr. Grečo a Dr. Žabkay. Boli spolu takmer do polnoci. Krátko pred polnocou sa s nimi Tiso rozlúčil s tým, že od polnoci chce patriť len Bohu a pripravovať sa na smrť. Ešte pred tým ako odišiel sa ho Dr. Žabkay opýtal, či im chce zveriť svoj posledný odkaz.
Obhajca Žabkaj na to spomína takto: ...prisvedčil a dojatým hlasom so zvýšeným akcentom povedal: „Svornosť národa nech je pokrstená mojou obeťou. Cítim sa byť mučeníkom Slovenského národa a protiboľševického stanoviska!“
(Pokračovanie – opis popravy prinesiem zajtra)
