Večer keď už všetci zaspianastáva môj narodeninový „rituál“. Z knihovničky vyberám fotoalbuma začínam ním listovať. Ako v kaleidoskope sa mi premieta môj život.Malé bucľaté miminko v náručí šťastných rodičov. Už vtedy som pozeralživotu (alebo skôr fotoaparátu) priamo do očí. Zachytené prvé krokya prvé pády. Zatiaľ len tie fyzické. Tie ozajstné pády v životeprišli oveľa neskôr. Našťastie ich nikto nezachytil na fotku či video. Alezachytil som ich ja a tí, ktorých sa dotkli. Škoda, že sa nedajú zmazaťako videopáska, alebo spáliť ako fotka...
Listujem ďalej. Fotkyz detstva. Nádherné roky naplnené hrou, láskou a bezstarostnosťou. Čofotka, to usmiata tvár. Šťastie z fotiek priam sála. Detstvo ubehlo strašne rýchlo. Pred sebouvidím fotky po nástupe na strednú školu. Tvár ktorá bola pred tým cela usmiataa naplnená detskou prostotou je úplne iná. Nie žeby to bolo obdobie menejšťastné ako detstvo... ale vlastne bolo. Prišli prvé skúsenostis ozajstným životom. Následky za rozhodnutia a skutky, ktoré som samusel naučiť prijímať. Život už nebol len bezstarostné nič nerobenie, stal sazdrojom toľkých skúsenosti. Dobrých aj zlých. Prišli prvé sklamania, prehrya kopance od života. Ale práve vďaka tomu som zistil, akú hodnotu máúprimné priateľstvo, láska, opora rodiny a mojich najbližších.
A idem ďalej. Už som na nichdospelý mladý chalan, ktorý má po maturite. Vždy som si myslel, že človek sadospelým stáva v osemnástke. Ako som sa len mýlil. U niekohodospelosť začína dávno pred tou hranicou a niekoho nemôže dostihnúť aniv päťdesiatke... „Dospelosť“ papierová ešte nezaručuje dospelosť ľudskú.Pred sebou mám fotky z mojej vysokej školy. Keď sa na nich pozerám, ani sami nechce veriť, že som tu štvrtý rok. Od môjho nástupu mi čas beží úplne ináča keď sa pozriem na prvý ročník, zdá sa mi, akoby som sem nastúpil preddesiatimi rokmi. Toľko zmien, veci a udalosti, koľko som zažil tu, sommožno nezažil za celý môj život.
Pomaličky zatváram svojfotoalbum. Je v ňom ešte dosť voľného miesta, kde o rok vložím ďalšienové fotky. Na jeho prvej strane je napísané: 20. december 1984. Jeho zadnástrana je ešte čistá. Neviem, aký na nej bude posledný dátum, ktorý tam razniekto za mňa napíše. Ale to nie je podstatné. Podstatné je, ako raz budú ľudiaspomínať, keď tento album vezmú do rúk. A nie len môj, ale každého jednéhoz nás. Čo sa bude vybavovať, keď sa pozrú na fotky naši priatelia, rodina,známy... Budú si nás ľudia pamätať ako ľudí milých, prívetivých, ochotnýchpomôcť, ako tých čo dávali bez toho, aby za to niečo čakali? Alebo ich primyšlienke na nás strasie a zaženú nás čím skôr z mysle?
Aj pre toto mám rád deň svojichnarodenín. Je to medzník v mojom živote, pri ktorom sa každý rokzastavujem. Spomínam si na jeden citát môjho obľúbeného autora, ktorý napísal: „Kríž nenosil som na hrudi. Na pleciachvláčil som ho životom. Pod jeho ťarchou nekráčal som rovno, tu i tampritlačil ma k zemi...“ Ani ja som nekráčal rovno pod ťarchou svojhoživota a myslím, že nikto z nás nemal ľahkú a ideálnu cestu. Alepráve deň narodenín je priestor pre nápravu. Zhodnotiť, čo sa v mojomživote zmenilo za posledný rok, čo v ňom bolo zlé a čo dobré. Je topríležitosť zanechať svoju minulosť za dverami, oči uprieť do budúcnosti a pokúsiťsa prítomnosť žiť o čosi lepšie.
A na záver ešte jednamyšlienka od môjho veľmi dobrého priateľa, ktorý mi raz pri darovaní denníkadoň napísal: „Jano, zablahoželaj za mňasvojím rodičom, lebo toto je v prvom rade ich deň. Ty si v ten deňokrem obrovského kriku a plaču neurobil nič.“ Takže aj tento článok v deň svojich narodenín venujem Vám drahímoji rodičia. Vám súrodenci a celá moja rodina. Rovnako aj Vám drahí mojipriatelia, ktorí ste mi oporou v mojom živote a v neposlednomrade aj Vám, ktorých som spoznal za posledný rok – aj prostredníctvom tohtoblogu. Všetkým Vám prajem: všetko najlepšie!
